Dlhé roky v náprotivnom panelovom dome býval pán, s oknami otočenými smerom k našim, takže sme sa navzájom videli a aj nechtiac chvíľami žili aj životom jeho rodiny.
Ono to chvíľu trvalo, kým tá rodina začala existovať, kým prišla do bytu bývať driečna slečna, kým sme zistili, že sú traja, kým sme uvideli, že na prechádzku chodia štyria.
Časom už ani batoľa nebolo batoľaťom, blato z neupravených chodníkov a ciest zmizlo, upravovali sa trávniky, sadili sa kvety a slnko sa akosi začalo viac usmievať na mamičky, ktoré na jar rozkvitli radosťou a svojou veselosťou skrášlili kolorit ulice.
Pred domom s rýľom v ruke stál môj virtuálny známy, spolu s dvomi synmi, ktorí držali v rukách lopatku a konvičku s vodou. Pozerali na otca ako sadí už pomerne vysoký stromček, zahŕňa rýľom korene stromu, zatĺka opornú palicu a synovia polievajú zem okolo stromu.
Prešlo niekoľko rokov, synovia sa oženili a v okne, v ktorom sa z nejakého dôvodu svietilo aj počas dňa, sa občas objavili vnúčatá. Chodievali spolu na vychádzky, v rámci ktorých, chlapček a dievčatko liezli na už košatejší strom, ktorý dával v lete príjemný tieň a v zime ho navštevovali sýkorky, ktorým sa o bruško starali obaja manželia. Malý rebrík pridŕžala manželka, kým on dával potravu do kŕmitka.
Ďalšie roky priniesli smútok do očí pánovi, keď dal posledné zbohom manželke. Sýkorky daromne prilietali v zime k stromu, v okne síce stále svietilo svetlo, občas prišli otca navštíviť synovia, vtedy paradoxne svetlo zhaslo a po odchode opäť zasvietilo,starý pán už ale k stromu chodiť nevládal..
Jedného dňa svetlo prestalo svietiť a už dlhšie nesvieti. Zhasla s ním aj žiarovka života.
V priebehu dvoch, troch dní prišli nejakí chlapi s motorovou pílou a strom prestal svietiť svetlom nádeje pre sýkorky, ležal tam rozpílený a obrovský peň pozeral do okien bytu, akoby vyzeral pána, ktorý ho tam zasadil.