narcis1+

Marcelka a ja ( volám sa Róbert, familiárne Robo, keď som s Marcelkou tak Robko).sme moderátormi komerčného,  pííííp rádia. Je koniec roka a tak v záujme počúvateľnosti a aktuálnosti  vysielania, sme po rannej porade so šéfom, zobrali “ všetky švestky“, ktoré máme k dispozícii, nahrávač, ako súčasť obstarožného mobilu, dve perá a zápisník, ktorý doteraz slúžil ako tohtoročný kalendár a stráca na aktuálnosti. Téma jasná : Kde budete tráviť Silvestra a Nový rok a s kým.

Takto vyzbrojení sme nasadli do služobnej Felície. Ja som musel vystúpiť a trocha pomôcť motoru, roztlačením auta, musel som však dávať pozor na reklamnú nálepku, ktorú náš jediný sponzor nalepil na zadnú časť. Veĺmi priliehavo propagovala jeho firmu, teda Kovošrot.

Priznávam, že sme sa vybrali kamsi, len tak naverímboha smerom na východ i keď nám v mysli rezonovalo, že “ na východe nič nie je „,a nie to nejaká celebrita alebo aspoň celebritka.

Občas som strácal výhľad, keď mi Marcelkin šál, ktorý vial vďaka prievanu v aute zakrýval oči. Kúrenie nefungovalo a tak som aspoň mal výhľad cez stiahnuté okno.

Tma hustla, dediny redli a domy v nich pustli. Auto poskočilo a zrazu zastalo. Viac ani neškrtlo.                                                                                                                                       Z tmy sa vynoril ujko v kacabajke, v ruke petrolejový lampáš, vyzeral ako archanjel Gabriel ibaže mal aj reflexný pásik na rukáve. “  Verejné osvetlenie nám už roky nesvieti a tak bez lampáša nevychádzam, veď cestou z krčmy sú samé diery. No a v krčme tiež nemáme svetlo, preto pijeme iba fľaškové a plechovkové pivko, a nie čapované.

A to už sme boli spoločne v miestnej krčme, predstavili sa a tak začalo interview s ( ne)celebritami.  Ondrej( tak sa volal náš nový známy) nám na otázku, kde bude tráviť Nový rok, povedal, že čo najdlhšie pod perinou, nakoľko drevo, po ktoré sa chodilo do lesa, teda stromy niekto vyrúbal, osadil tam tabuľu,“ Súkromný pozemok“ a toť minule tam takmer napadli nejakí holohlavci suseda Fera a hnali ho až do dediny.

Cena za plyn nás nerozháďže, pretože ho nemáme, voda vlastná zo studne, potraviny chodíme kupovať na neďalekú Ukrajinu, kde si nás obskakujú predavači a tie ceny….

cítime sa na chvíľu kráľmi.  Žiadne poplatky za nejaké mobily, tu signál nie je, občas zájdeme na vŕšok za dedinou a  voláme na  partiu mariášu Jana a Joža zo susednej dediny. Keď počujú, tak prídu.

Ceny PHM nám nič nehovoria, auto má iba krčmár, ak by nemal krčmu zavrie a máme po kultúre.

Ženy nechodia na kozmetiku, kaderníčku som videl iba raz v meste, keď  mala promovať neter a dala si robiť frizúru a tak ušetria tiež čosi na staré kolená, či  pohreb.

Apropo, neter sa už nevrátila ani do mesta, vraj je niekde v Čechách.

A novoročné želania ? Zavedenie autobusového prípoja. To by ale trebalo opraviť cestu z mesta.

Krčmár raz priniesol noviny, do ktorých mal zabalenú slaninu a tam sme sa dočítali, že u nás nič nie je. A čo mi ,ľudia ?

Z krčmy prišlo s nami ešte päť párov rúk, ktoré pomohli roztlačiť auto a my sme sa s pocitom, že to nie je materiál pre bulvár vracali do mesta.

Šéf nám to aj potvrdil, až tak, že si aj s Marcelou musíme dať otázku: Čo po Novom roku? A kde?